Krv mustangov

Hľadím, ako zrnká piesku dopadajú z pod kopýt na zem, medzi svojich druhov. Spálené neúprosným žiarom slnka, ktoré práve končilo svoju dnešnú púť a sfarbilo svet svojím krvavým svitom.  Rozbúrené vlny nežne lámali jeho odraz, aby mohli hravo pohladiť tie zrnká piesku a znova sa vrátiť do tej neskrotnej masy. Spev morských vĺn rozprával príbehy o odvážlivcoch, ktorý ich chceli pokoriť, o tých, ktorý im vzdali hold, no aj o tých, ktorý si bláznivo mysleli že jeho hnevu uniknú. Lákali no hrozili zároveň, tým nádherným spevom, ktorý plnil vzduch a miesil sa s unaveným krikom kormoránov. 
A ja...  Ja som cválal naprieč tou krásou...
Cítil som, ako mnou prúdi rozbúrená krv mojich predkov. Ako ma poháňa, ako by chcela, aby som celé to more obišiel a mohol spolu s ním spievať tie príbehy. Utekal som... Neviem kam, neviem pred kým... Len som bežal... 
Cítil som ako ma vietor ženie vpred, akoby sa aj on chcel dotknúť nohami zeme, vbárať sa do piesku a cítiť mrazivé kvapky vody dopadať na svoje telo. Ja som zase márne dúfal že vzlietnem a namiesto neho sa budem hrať s morskou hladinou, že roztancujem koruny stromov...
Už viem, pred čím som utekal... Pred všetkým... Chcel som utiecť celému svetu, aby som sa nemusel báť, čo príde až táto chvíľa pominie... Potreboval som cítiť znova tú čistú esenciu života, ktorá naplní moje vnútro dokonalým šťastím... Preto som len bežal rýchlejšie a rýchlejšie... Možno som blázon... Ale som slobodný...

Labutia pieseň

Tvoj úsmev rozžaruje môj deň,
tvoja náruč mení ho v sen,
túto noc som ukradol len pre teba,
vkladám ju do rúk prekrásneho anjela,

skúpy mesiac za oblaky sa schoval,
tú hviezdnu oblohu len nám dvom nechal,
bude naším tanečným parketom,
pre všetkých ostatných zavretom,

tu ťa o náš tanec žiadam,
pri tebe ťažko tie slová v sebe hľadám,
tu nechám našu pieseň znieť,
nech nám aj dychvyrážajúca krása nočnej oblohy môže závidieť,

omamný pohyb dvoch súzniacich duší,
nežný trepot ich krídel nemé hviezdy hluší,
celý svet sa nám skláňa k nohám,
ďalšie ráno radšej ako papier zúfalo trhám,

tlkot tvojho srdca pri tom mojom znie,
rozkvitnuté kvety čerešní šepkajú moje vyznanie,
bosými nohami brázdime mliečnu dráhu,
kde žiadne ľudské hriechy nemajú váhu...

Moja náruč však prázdna je,
kým tie čerešne šepkajú moje vyznanie,
túžba privinúť si ju v tanci stále vo mne silnela,
naša labutia pieseň však už dávno doznela...

Vražda zo súcitu

Zbytočná, úbohá, bláznivá...
Ľudské srdce s plačom objíma,
na pleciach si nesie svoj kríž,
no jej obeta v skutočnosti neznamená nič...

je len jedným slovom vo verši,
princeznou, zavretou vo veži,
lákavou predstavou... Zbožným prianím...
Tým najhorším potrestaním.

Tak podaj mi ruku, spoločne sa vznesieme, 
vysoko do neba, na krídlach nádeje.
tam hore, vrazím ti nôž do chrbta s úsmevom,
budem počúvať tvoj sladký krik i s posledným vetra záchvevom...

Len ďalšia čiarka v cele ľudstva, 
len ďalšie premlčanie krutého zverstva,
si ten jediný liek na bláznivú myseľ,
tá jediná vec, ktorá nedáva zmysel...

Si tou prvou zastávkou na ceste šialenstva, 
a tou poslednou pred bránami zúfalstva,
preto svoju zbraň priložím ti k spánku,
zomri v pokoji...Dnes už nikto nepotrebuje lásku...

Monštrum

V diaľke počuť smutný ston zvonov,
osamelý krkavčí spev,
na mojej ceste domov,
stratil som svoj smer...

Moju dušu prepadol chlad, 
kým temná noc objíma moje telo,
môj starý, známy priateľ strach...
Ohlušujúce ticho mi v ušiach znelo...

Hľadel som mu priamo do očí,
do očí svojho monštra,
čakal som, až ku mne prikročí
a napije sa čerstvého strachu z môjho vnútra...

Môj najlepší priateľ, môj vrah,
najväčší samaritán a neznesiteľné bremeno,
bol som jeho hnevu na dosah, 
každé nadýchnutie neuveriteľne bolelo...

Zostal po ňom len ten šialený smiech,
ako som tam zrazu stál sám,
poznal predsa každý môj hriech...
Pred ním jediným sa neschovám...

Očistec

Tvoje meno, mojou krvou pod kožu vyryté,
medzi spomienky, predo mnou samým dávno ukryté,
pohľadom hladím tú otvorenú ranu,
tým jediným úsmevom zanechanú...


Ako atrament sa do mňa tá myšlienka vpíja,
tak ako pod pod diablovou rukou, sa hriešnikova duša zvíja, 
ten obraz...už po stý krát zmývam,
tupým nožom, zo stien môjho bytia zrývam...

Aj tak tam ostane...navždy so mnou spútaný,
chvíľami bolesti a melanchólie vzývaný...
Zúfalým vytím to meno znova do tmy volám,
posledné zbytky svojho srdca zložím ti k nohám...

Verné ticho však moju vôľu trpko láme,
tmavá chodba...zase raz odomykám tie dvere známe...
Hrdzavé brány pekelného očistca, 
z pút do noci vypúšťam i toho posledného zajatca...

Svojím besnením mi svoju krvavú obetu priniesli...
Svojou slepou nenávisťou ma trhajú na kusy...
Svojou nehynúcou láskou ma znova spájajú dokopy...
Svojou neskonalou pokorou sa znova zamkýnajú do cely...

Plamene

Fľaša prevalená na zemi,
sedím v kresle zmámený,
vo vlastných myšlienkach stratený...

Dym si razí cestu tmou, 
som opojený jeho nežnou hrou,
zvodným tancom plameňov...

pohlad v zrkadle na seba,
človeka už nepripomína,
skôr len mrazí a dojíma...

Pán svetla hladí moje telo,
som jeho sluhom, poddaným, tieňom...
jeho hrou, potešením...umeleckým dielom...

vezmi si ma, staň sa mnou,
buď mi mojou sutanou,
mojou nehynúcou slobodou...

kňažka temna, venuj mi svoj bozk,
vezmi moju dušu na milosť,
skrze tvoju lásku, skonči túto zúfalosť...

Sloboda

Úbohý smrteľník, 
vzdaj sa svojich túžob, 
vzdaj sa svojich snov,
zapri svoju vieru,
a buď len ďalším z otrokov.

Zaraď sa do radu,
obleč si sutanu,
a prejdi sa s nami v údolí šedi,
kde ti nádej zadupeme v prach,
a do tvojho srdca zasejeme strach.

Len otup svoju myseľ,
a vyvráť svoju dušu,
nechaj sa viesť do zatratenia,
rovnej cesty životom,
bez prekážok, hraníc a výmoľov...

Tak poď, už prišiel tvoj čas,
aj tak si len číslo...
nie si nič viac, 
skonči to rýchlo,
nôž v srdci je tvoj liek,
pretože v tvojom svete nie je miesto pre smiech...

◄ÐRΣAMΣR►

Padám.
Už zase...
Tentokrát som vyletel naozaj vysoko,
ale znova som si nedal pozor...
Ruka, ktorá ťahala tú moju stále vyššie pustila,
zapálila moje krídla
a ja sa teraz rútim strmhlav dolu...

Dopadol som tvrdo.
Čakal som však väčšiu bolesť,
zrejme som už zvyknutý.
Z prachu vstávam ako fénix,
znova o niečo silnejší a múdrejší.
Pribudla len ďaľšia jazva,
ako pripomienka mojej nerozvážnosti.

V diaľke opäť pomaly vychádza slnko...
Vstávam s úsmevom na tváry a kochám sa tou krásou...
Zhlboka dýcham, pretože sa cítim tak živý ako ešte nikdy...
Myslím, že je čas opäť pomaly vzlietnuť.
Ešte neprišiel ten pád, ktorý by ma zlomil,
ešte neprišla tá rana, ktorá by ma zastavila,
ešte neprišla tá chvíľa, keď sa vzdám.

Neprestávam skúšať,
Neprestávam dúfať,
Neprestávam snívať...
Because I am Dreamer...

Dokonalosť

Existuje dokonalosť? Čo to vlastne vôbec je? Vnímanie krásy, alebo len nejaký vnútorný stav?
Pozerám sa z okna a vidím len betónovú džungľu. Ľudí, s presklenými pohľadmi zombíkov, rokmi uvrhnutými do neustále opakujúcej sa rutiny. Obzerám sa okolo seba a vidím len chlad, necítim teplo domova, lásku svojich blízkych.
Ako mám vidieť dokonalosť?...
A predsa... Keď sa slnečný lúč prederie cez spleť oblakov a presvieti chladné zákutia tých do neba týčiacich sa bezduchých klietok vidím ju... V úsmeve náhodného dievčaťa, v nevinnosti dieťaťa, v slabom jemnom vánku, ktorý odvieva spomienky, bolesťou pretkané...
Pretože človek, aby mohol vidieť tú krásu, musí byť schopný vidieť aj jej presný opak, musí vedieť vnímať temnotu, dotknúť sa dna a ochutnať jeho trpkú chuť...
Pretože dokonalosť nie je len neustály vrchol,
je to stúpanie a klesanie,
vzlety a pády,
rovnováha medzi dobrom a zlom...
je to život samotný...
jeho jing a jang...

Moja droga

ležím na posteli...

oči privreté...

ďalšia dávka...

koluje mi žilami, 

napĺňa moje telo neuveriteľným blahom...

rozum vypína....

prestáva pracovať...

otváram oči...

zreničky rozšírené...

moje telo je malátne...

nedokážem sa pohnúť....

napĺňa ma šťastím....

Aj keď viem že ten pocit o chvíľu skončí práve teraz je mi to jedno. Prebieha mnou chvenie a vibrácie. Nevnímam realitu pretože teraz som tu len ja a "ona".

vyvrcholenie....

koniec...

je to preč...

musím ísť...

skladám si sluchátka....

melódia mi ešte stále znie v hlave....

teším sa na ďalšiu dávku...

moja droga...

hudba...

Srdce

Srdce zlomené,

na dlaniach položené,

v krvavom purpure odeté,

mnohými ranami zjazvené,

všetkými odmietnuté...

Dávne sny sa rozpadajú v prach,

a srdce pomaly napadá strach,

ostrý nôž ho bolestivo bodá,

bude bojovať alebo sa len poddá?

Kúsky srdca nožom trhané,

na zemi popadané,

ľuďmi pošliapané,

kúsky, ktoré nespojí ani čas,

nevráti mu čistotu detských čias.

Srdce je príliš zmorené,

v bludisku citov stratené,

každodenným prežívaním unavené,

na svoj koniec pripravené...

Iskra života nebadane hasne,

už ho viac nečaká nič krásne,

a posledný ston potichu vydáva,

svoj boj nakoniec vzdáva.

Takto končí jeho trápenie,

od krutého sveta oslobodenie,

nachádza svoj večný pokoj,

až keď vzdalo tento boj...

Plyšový macík

Je zamračený deň a veľké kvapky dažďa vytrvalo bubnujú na zašpinené podkrovné okno. Nebolo vidieť nič iba šedé prítmie ďalšieho upršaného dňa... Veď vlastne nikto sa ani nemohol dívať. Podkrovie bolo prázdne. Bolo tam len zopár nepotrebných, zaprášených harabúrd a zopár v škatúľ. V nich boli veci dávno zabudnuté a ku každej z nich sa viazalo množstvo spomienok, ktoré sa vynárali už len pri pohľade na ne. V jednej z nich, hneď na vrchu ležal obyčajný plyšový macík. Nebol ničím zaujímavý. Bol neuveriteľne starý, zašednutý a opadaný hrubou vrstvou prachu. Látku mal na mnohých miestach pretrhnutú a z medzier už povypadávalo trochu plyšu. Prežil už takmer tri generácie a stalo sa mu už toľko nehôd že už sa nedal využiť nijako... No napriek tomu neskončil v smetiach. Bol totiž neoddeliteľnou súčasťou rodiny, ktorá o ňom už ani nevedela, no on dobre vedel o nej. Aj keď už dlho nikto neprišiel nezobral ho na ruky, neprivinul ho k sebe a nezahral sa s ním, stále dúfal že sa to raz stane. No ako roky ubiehali, jeho viera pomaly hasla. Ako keby všetci zabudli. Jediným dôkazom toho že tí, ktorých mal tak rád sú ešte stále tu, boli zvuky, ktoré občas doľahli až do podkrovia. No tie zvuky neboli také ako si pamätal... Nebol to radostný smiech....Skôr neustály krik, a hádky. Už sa pomaly zmieril s tým že na neho všetci zabudli.
No ako sa tak míňal tento upršaný deň, stalo sa že dvierka na podkroví sa otvorili a niekto vstúpil dnu. Podkrovím sa ozvali tiché šľapaje a osoba ktorá vstúpila sa posadila neďaleko jeho krabice. Dlho sa nič nedialo no zrazu sa ho dotkli ruky, jemu tak dôverne známe. "Je späť!" potešil sa. "Jeho dievčatko sa vrátilo!"
A stalo sa to, v čo už nedúfal. Jeho milované dievčatko si prišla po neho. Dievča ktoré ho vzalo na ruky už však nebolo to malé, roztomilé dievčatko, ktoré ho kedysi nepustilo z ruky celé dni a noci. Bola to už takmer žena. No jemu to bolo jedno. Hlavne že je späť. Ako si ho tak pevne privinula k hrudi a on sa započúval do tak známeho tlkotu srdca, spozoroval že bije inak...ako keby unavenejšie. Na jeho látkové uši začali dopadať slzy...
Jeho malému dievčatku niekto ublížil. Nechápal.... "Čo sa mohlo stať?" Plyšové srdiečko bezmocne zatrepotalo bolesťou.

..................

Nebolo to zimou...ani dažďom... Po jej tele prebehli zimomriavky...
Bolo to však tým čo videla. Pre dážď ktorý hlučne dopadal na jej ružový dáždnik nič nepočula, no to čo videla jej stačilo... V okamihu sa jej zrútil svet. To čo v jej srdci dlhšie rástlo a zväčšovalo sa, to čo bola len nepríjemná predtucha sa v tomto okamihu naplnilo a ona tam len bezmocne stála na daždi a prizerala sa. No už viacej nemohla...
Otočila sa a bežala. Bežala preč a nezastavovala sa. Musela byť sama.... Musela sa vyplakať, no najmä spamätať. Celá zadychčaná dobehla až k domu v ktorom bývala. Nemôže ísť dnu...
Dnu je to ešte horšie. Rodičia sa neustále hádajú a jej otravný mladší brat jej nikdy nedal pokoj aj keď potrebovala byť sama. Kam pôjde? Na kamarátky sa spoľahnúť nemohla. Nevzali ju medzi seba. Vždy bola mimo. Nemala sa komu vyrozprávať. Svoje trápenia si vždy niesla na pleciach sama. Len on jej dával nádej že život stojí za to žiť. No teraz....
Nová vlna bolesti ju zaplavila a ona už dlhšie nemohla stáť na daždi, pred domom s rozmočenými topánkami. Napadlo ju posledné miesto kam mohla utiecť pred svetom. Nehlučne vošla do domu. Našťastie bolo ticho, no aj tak nechcela aby ju niekto videl. Od plaču bola rozmazaná a to by viedlo iba k ďalším otázkam, ktoré teraz nepotrebovala. Nehlučne prebehla po schodoch, čo bolo však dosť ťažké pretože všetko videla rozmazane.
Bola na mieste. Naslepo nahmatala šnúru, ktorá visela zo stropu a čo najtichšie ju stiahla dolu. Z horného podlažia sa vysunuli schody, po ktorých vyšla a ocitla sa v podkroví.
Zavrela za sebou a posadila sa do najbližšieho rohu. Chcela plakať no nešlo jej to... Všetky pocity sa stali hrčou v jej hrdle, ktorá uviazla a nechce sa pohnúť. Ako keby jej neviditeľná ruka zvierala jej krehké srdce a čakala na príležitosť stlačiť ho ako najsilnejšie vie a rozpučiť ho tak.
Zodvihla hlavu a zadívala sa do diaľky...Spomínala.... Jej pohľad padol na niečo čo nečakala... Jej najobľúbenejšiu hračku, ktorú sem odložila pred pár rokmi, ako ďalší krok k dospelosti. Čo si myslela keď ju sem dá? Že ju snáď jej takzvané kamarátky budú brať ako rovnocennú? Aká len bola hlúpa... Veď jej plyšový macík by sa jej toľko krát hodil.... Pri tých preplakaných nociach.... Po toľkých odmietnutiach...
Vzala si ho k sebe a objala... Vedela že nie je živý, no to objatie jej tak veľmi pomohlo. V duchu si predstavovala ako ju utešuje a vraví jej tie staré, otrepané no vždy vhodné frázy aby neplakala, že všetko prebolí.Zdvihla ho a otočila tvárou k sebe. Dostala ho od svojej matky a tá od svojej. Bol už tak veľmi starý. Viac krát sa mu už odtrhla ruka alebo noha, no nikdy ju nenapadlo kúpiť nového. Radšej ho dala matke zašiť. Teraz sa na ňu nemo díval svojimi gombíkovými očami. Vedela že nie je živý, no bolo jej to jedno.... Nebola sama...