Krv mustangov

Hľadím, ako zrnká piesku dopadajú z pod kopýt na zem, medzi svojich druhov. Spálené neúprosným žiarom slnka, ktoré práve končilo svoju dnešnú púť a sfarbilo svet svojím krvavým svitom.  Rozbúrené vlny nežne lámali jeho odraz, aby mohli hravo pohladiť tie zrnká piesku a znova sa vrátiť do tej neskrotnej masy. Spev morských vĺn rozprával príbehy o odvážlivcoch, ktorý ich chceli pokoriť, o tých, ktorý im vzdali hold, no aj o tých, ktorý si bláznivo mysleli že jeho hnevu uniknú. Lákali no hrozili zároveň, tým nádherným spevom, ktorý plnil vzduch a miesil sa s unaveným krikom kormoránov. 
A ja...  Ja som cválal naprieč tou krásou...
Cítil som, ako mnou prúdi rozbúrená krv mojich predkov. Ako ma poháňa, ako by chcela, aby som celé to more obišiel a mohol spolu s ním spievať tie príbehy. Utekal som... Neviem kam, neviem pred kým... Len som bežal... 
Cítil som ako ma vietor ženie vpred, akoby sa aj on chcel dotknúť nohami zeme, vbárať sa do piesku a cítiť mrazivé kvapky vody dopadať na svoje telo. Ja som zase márne dúfal že vzlietnem a namiesto neho sa budem hrať s morskou hladinou, že roztancujem koruny stromov...
Už viem, pred čím som utekal... Pred všetkým... Chcel som utiecť celému svetu, aby som sa nemusel báť, čo príde až táto chvíľa pominie... Potreboval som cítiť znova tú čistú esenciu života, ktorá naplní moje vnútro dokonalým šťastím... Preto som len bežal rýchlejšie a rýchlejšie... Možno som blázon... Ale som slobodný...