Posledný Súd

prechádzam sa údolím šedi,
údolím mŕtvych duší,
kde vrany krúžia nad zdochlinami obesencov,
a tichom sa šíri šialený krik hriešnikov,

nehynúca tma je všadeprítomná,
len tiene a záblesky spomienok,
posledný súd zasadá,
a moja čierna duša pomaly sadá na misky váh...

vidím diablov pohŕdavý úškľabok,
teraz sa rozhodne či mu pripadnem,
tajomstvá už nejestvujú,
len ja a on....

cítim ho v mojej mysli,
ako sa stáva mnou,
moja myseľ je jeho,
vie všetko...

do svetla sa vkráda tma,
odomyká moju trinástu komnatu,
našiel tú truhlicu pokladov,
a holduje na znovu otvorených jazvách...

vrany zrazu krúžia nado mnou...
čoraz nižšie...
ich škrekot ma trhá zvnútra,
len ja on...

misky váh sa naklonili,
počujem len trepot krídel,
hlodajú moje kosti,
kým jeho smiech mi drása uši...

je jeho...

Očistec vol. II

Ich neľudský rev je mojou baladou o vykúpení,
ich krvilačný pohľad prísľubom o znovuzrodení,
stojím tam... s kľúčikom v rukách...
kým moja myseľ je otupená v mukách...

Posledné zrnko piesku, na dno hodín pomaly dopadlo,
odraz v črepinách zrkadla, ktoré sa už takmer rozpadlo,
odraz pavučín spomienok...
upletených na pilieroch mojich myšlienok...

Táto cesta bola vyšliapaná mojimi bosými nohami,
skropená mojou krvou a mojimi slzami,
no aj tak znova na tomto mieste stojím,
kým oni čakajú, že ich smäd svojou slabosťou napojím...

Tá bolestná balada mi v ušiach doznieva,
kým sa trpká spleť pavučín pomaly rozplieta,
kľúčik na zem potichu dopadá...
medzi črepy rozbitého zrkadla...

Som to ja kto sa na nich so zúrivosťou vrhá...
som to ja kto ich na kusy trhá...
som to ja kto ich necháva skrvavených ležať v prachu...
som to ja kto sa prvýkrát nepoddal strachu...