Pozerám sa z okna a vidím len betónovú džungľu. Ľudí, s presklenými pohľadmi zombíkov, rokmi uvrhnutými do neustále opakujúcej sa rutiny. Obzerám sa okolo seba a vidím len chlad, necítim teplo domova, lásku svojich blízkych.
Ako mám vidieť dokonalosť?...
A predsa... Keď sa slnečný lúč prederie cez spleť oblakov a presvieti chladné zákutia tých do neba týčiacich sa bezduchých klietok vidím ju... V úsmeve náhodného dievčaťa, v nevinnosti dieťaťa, v slabom jemnom vánku, ktorý odvieva spomienky, bolesťou pretkané...
Pretože človek, aby mohol vidieť tú krásu, musí byť schopný vidieť aj jej presný opak, musí vedieť vnímať temnotu, dotknúť sa dna a ochutnať jeho trpkú chuť...
Pretože dokonalosť nie je len neustály vrchol,
je to stúpanie a klesanie,
vzlety a pády,
rovnováha medzi dobrom a zlom...
je to život samotný...
jeho jing a jang...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára