Zbytočná, úbohá, bláznivá...
Ľudské srdce s plačom objíma,
na pleciach si nesie svoj kríž,
no jej obeta v skutočnosti neznamená nič...
je len jedným slovom vo verši,
princeznou, zavretou vo veži,
lákavou predstavou... Zbožným prianím...
Tým najhorším potrestaním.
Tak podaj mi ruku, spoločne sa vznesieme,
vysoko do neba, na krídlach nádeje.
tam hore, vrazím ti nôž do chrbta s úsmevom,
budem počúvať tvoj sladký krik i s posledným vetra záchvevom...
Len ďalšia čiarka v cele ľudstva,
len ďalšie premlčanie krutého zverstva,
si ten jediný liek na bláznivú myseľ,
tá jediná vec, ktorá nedáva zmysel...
Si tou prvou zastávkou na ceste šialenstva,
a tou poslednou pred bránami zúfalstva,
preto svoju zbraň priložím ti k spánku,
zomri v pokoji...Dnes už nikto nepotrebuje lásku...
V diaľke počuť smutný ston zvonov,
osamelý krkavčí spev,
na mojej ceste domov,
stratil som svoj smer...
Moju dušu prepadol chlad,
kým temná noc objíma moje telo,
môj starý, známy priateľ strach...
Ohlušujúce ticho mi v ušiach znelo...
Hľadel som mu priamo do očí,
do očí svojho monštra,
čakal som, až ku mne prikročí
a napije sa čerstvého strachu z môjho vnútra...
Môj najlepší priateľ, môj vrah,
najväčší samaritán a neznesiteľné bremeno,
bol som jeho hnevu na dosah,
každé nadýchnutie neuveriteľne bolelo...
Zostal po ňom len ten šialený smiech,
ako som tam zrazu stál sám,
poznal predsa každý môj hriech...
Pred ním jediným sa neschovám...
Tvoje meno, mojou krvou pod kožu vyryté,
medzi spomienky, predo mnou samým dávno ukryté,
pohľadom hladím tú otvorenú ranu,
tým jediným úsmevom zanechanú...
Ako atrament sa do mňa tá myšlienka vpíja,
tak ako pod pod diablovou rukou, sa hriešnikova duša zvíja,
ten obraz...už po stý krát zmývam,
tupým nožom, zo stien môjho bytia zrývam...
Aj tak tam ostane...navždy so mnou spútaný,
chvíľami bolesti a melanchólie vzývaný...
Zúfalým vytím to meno znova do tmy volám,
posledné zbytky svojho srdca zložím ti k nohám...
Verné ticho však moju vôľu trpko láme,
tmavá chodba...zase raz odomykám tie dvere známe...
Hrdzavé brány pekelného očistca,
z pút do noci vypúšťam i toho posledného zajatca...
Svojím besnením mi svoju krvavú obetu priniesli...
Svojou slepou nenávisťou ma trhajú na kusy...
Svojou nehynúcou láskou ma znova spájajú dokopy...
Svojou neskonalou pokorou sa znova zamkýnajú do cely...
