Očistec

Tvoje meno, mojou krvou pod kožu vyryté,
medzi spomienky, predo mnou samým dávno ukryté,
pohľadom hladím tú otvorenú ranu,
tým jediným úsmevom zanechanú...


Ako atrament sa do mňa tá myšlienka vpíja,
tak ako pod pod diablovou rukou, sa hriešnikova duša zvíja, 
ten obraz...už po stý krát zmývam,
tupým nožom, zo stien môjho bytia zrývam...

Aj tak tam ostane...navždy so mnou spútaný,
chvíľami bolesti a melanchólie vzývaný...
Zúfalým vytím to meno znova do tmy volám,
posledné zbytky svojho srdca zložím ti k nohám...

Verné ticho však moju vôľu trpko láme,
tmavá chodba...zase raz odomykám tie dvere známe...
Hrdzavé brány pekelného očistca, 
z pút do noci vypúšťam i toho posledného zajatca...

Svojím besnením mi svoju krvavú obetu priniesli...
Svojou slepou nenávisťou ma trhajú na kusy...
Svojou nehynúcou láskou ma znova spájajú dokopy...
Svojou neskonalou pokorou sa znova zamkýnajú do cely...