“I dream. Sometimes I think that's the only right thing to do.”
truth
I'd rather hate you for everything you are Than ever love you for something you are not I'd rather you hate me for everything I am Than have you love me for something that I can't...
Hľadím, ako zrnká piesku dopadajú z pod kopýt na zem, medzi svojich druhov. Spálené neúprosným žiarom slnka, ktoré práve končilo svoju dnešnú púť a sfarbilo svet svojím krvavým svitom. Rozbúrené vlny nežne lámali jeho odraz, aby mohli hravo pohladiť tie zrnká piesku a znova sa vrátiť do tej neskrotnej masy. Spev morských vĺn rozprával príbehy o odvážlivcoch, ktorý ich chceli pokoriť, o tých, ktorý im vzdali hold, no aj o tých, ktorý si bláznivo mysleli že jeho hnevu uniknú. Lákali no hrozili zároveň, tým nádherným spevom, ktorý plnil vzduch a miesil sa s unaveným krikom kormoránov. A ja... Ja som cválal naprieč tou krásou... Cítil som, ako mnou prúdi rozbúrená krv mojich predkov. Ako ma poháňa, ako by chcela, aby som celé to more obišiel a mohol spolu s ním spievať tie príbehy. Utekal som... Neviem kam, neviem pred kým... Len som bežal... Cítil som ako ma vietor ženie vpred, akoby sa aj on chcel dotknúť nohami zeme, vbárať sa do piesku a cítiť mrazivé kvapky vody dopadať na svoje telo. Ja som zase márne dúfal že vzlietnem a namiesto neho sa budem hrať s morskou hladinou, že roztancujem koruny stromov... Už viem, pred čím som utekal... Pred všetkým... Chcel som utiecť celému svetu, aby som sa nemusel báť, čo príde až táto chvíľa pominie... Potreboval som cítiť znova tú čistú esenciu života, ktorá naplní moje vnútro dokonalým šťastím... Preto som len bežal rýchlejšie a rýchlejšie... Možno som blázon... Ale som slobodný...
Tvoj úsmev rozžaruje môj deň, tvoja náruč mení ho v sen, túto noc som ukradol len pre teba, vkladám ju do rúk prekrásneho anjela, skúpy mesiac za oblaky sa schoval, tú hviezdnu oblohu len nám dvom nechal, bude naším tanečným parketom, pre všetkých ostatných zavretom, tu ťa o náš tanec žiadam, pri tebe ťažko tie slová v sebe hľadám, tu nechám našu pieseň znieť, nech nám aj dychvyrážajúca krása nočnej oblohy môže závidieť, omamný pohyb dvoch súzniacich duší, nežný trepot ich krídel nemé hviezdy hluší, celý svet sa nám skláňa k nohám, ďalšie ráno radšej ako papier zúfalo trhám, tlkot tvojho srdca pri tom mojom znie, rozkvitnuté kvety čerešní šepkajú moje vyznanie, bosými nohami brázdime mliečnu dráhu, kde žiadne ľudské hriechy nemajú váhu... Moja náruč však prázdna je, kým tie čerešne šepkajú moje vyznanie, túžba privinúť si ju v tanci stále vo mne silnela, naša labutia pieseň však už dávno doznela...
